Svetlo čelovky, žblnkot vody pod nohami a skalný strop, ktorý sa miestami zníži tak, že sa musíte zohnúť – prechod Tereziánskou štôlňou pri Smolníku je malé dobrodružstvo pre turistov, ktorí sa neboja tmy. Tento takmer dvojkilometrový banský tunel z 18. storočia, miestnymi nazývaný aj Tereziánsky tunel, dodnes preráža sedlo medzi dvoma dolinami Volovských vrchov a pripomína zručnosť baníkov, ktorí ho vyrazili bez modernej techniky.
Príbeh a zaujímavosti
Smolník patril k významným banským lokalitám, kde sa v minulosti ťažila medená ruda. Prevádzka baní si vyžadovala dostatok vody na pohon banských zariadení, a preto sa po vybudovaní vodnej nádrže Úhorná v roku 1768 rozhodlo o vyrazení tunela, ktorý mal priviesť vodu z doliny Bystrého potoka do Smolníckej doliny. Razilo sa súčasne z oboch strán vrchu, pod sedlom medzi Malou Hekerovou (1 089 m n. m.) a Vtáčím vrchom (1 045 m n. m.), a banské tímy sa napriek chýbajúcej modernej meracej technike stretli po 26 rokoch práce, v roku 1794. Štôlňa je dnes vedená ako technická pamiatka.
Banícka história Smolníka
Baníctvo pri Smolníku siaha až do stredoveku – prvé zmienky o ťažbe, spočiatku zlata, sa datujú približne do roku 1243, neskôr sa ťažisko presunulo na meď. Už v roku 1410 sa tu vyprodukovalo vyše tisíc centov medi, čo z oblasti robilo jednu z významnejších banských oblastí vtedajšieho Uhorska. Po období rozkvetu prišiel v 16. storočí útlm, no ťažba sa v nasledujúcich storočiach obnovila a s prestávkami pokračovala až do konca 20. storočia. Tereziánska štôlňa vznikla v období rozvoja baníctva v druhej polovici 18. storočia, keď rastúce hlbinné bane potrebovali stály prísun vody na pohon strojov a čerpadiel.
