Zápach po sírovodíku cítiť už pri vstupe do obce – a práve ten je dôvodom, prečo do Smrdákov na Záhorí prichádzajú ľudia s psoriázou a ekzémami z celej Európy. Sírna voda tu má koncentráciu 680 mg sírovodíka na liter, jednu z najvyšších na kontinente, a spolu so sírnymi bahennými zábalmi lieči kožu a kĺby už od roku 1832. Kúpele ležia na úpätí Bielych Karpát asi 8 km od Senice, 60 km od Piešťan a 90 km od Bratislavy, uprostred zvlnenej vidieckej krajiny s vinohradmi a 16-hektárovým parkom.
História
Podľa starej ľudovej povesti objavil liečivé pramene pastier, ktorému sa v páchnucej sírnej vode zahojili boľavé nohy. Prvá písomná zmienka o smrdáckom prameni pochádza z mestskej knihy z roku 1617, no k systematickému skúmaniu vody došlo až v 18. storočí. Prvý chemický rozbor dal v roku 1763 vykonať lekár Ján M. Gottmann a o liečivých prameňoch sa zmieňuje aj dielo Mateja Bela Notitia Hungariae Novae z roku 1736. Podľa dobových záznamov si účinky vody všimli aj napoleonskí vojaci ubytovaní u miestnych sedliakov okolo roku 1805.
Samotné kúpele založil v rokoch 1832 – 1833 zemepán Jozef Vietoris. Postupne vznikli dva typy kúpeľných domov – „staré kúpele“ pre bežných obyvateľov a v rokoch 1838 – 1839 „nové kúpele“ s 20 súkromnými kabínami pre šľachtu. V rokoch 1915 – 1938 sa počet minerálnych prameňov rozšíril z troch na trinásť a v najúspešnejšom období rokov 1935 – 1938 sa tu denne podávalo až 400 kúpeľov, pričom v sezóne tu bývalo ubytovaných okolo 180 hostí. Po znárodnení v roku 1949 pokračoval hydrogeologický prieskum, ktorý v rokoch 1950 – 1956 objavil hlavný sírny prameň v hĺbke 301 m a v roku 1957 ešte vydatnejší prameň s koncentráciou sírovodíka 680 mg/l.
