Podpisy z 18. storočia na stene, kosti jaskynných medveďov, ktoré kedysi považovali za dračie, a riečne chodby vymodelované podzemnou Demänovkou – Demänovská ľadová jaskyňa patrí k najdlhšie známym jaskyniam na Slovensku. Predstavuje severnú časť svetoznámych Demänovských jaskýň. Pozoruhodná je výskytom ľadovej výplne, bizarnými a mohutnými tvarmi podzemných priestorov, vzácnou jaskynnou faunou, ako aj bohatou históriou. Nachádza sa na pravej strane Demänovskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier, asi 10 km južne od Liptovského Mikuláša a niekoľko kilometrov pod strediskom Jasná. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Demänovská dolina na území Národného parku Nízke Tatry. Vchod do jaskyne v brale Bašta je v nadmorskej výške 840 m, asi 90 m nad dnom doliny.
Vznik jaskyne
Vytvorená je v strednotriasových tmavosivých gutensteinských vápencoch krížňanského príkrovu pozdĺž tektonických porúch bývalým ponorným tokom Demänovky, ktorý pritekal z Demänovskej jaskyne mieru. Predstavuje severnú, niekdajšiu výverovú časť Demänovského jaskynného systému. Niektoré horné časti jaskyne sú vytvorené vodami bočného ponorného ramena Demänovky, ktoré prenikali z priľahlej jaskyne Dvere a z Novej jaskyne v Bašte.
Ľad sa v jaskyni začal tvoriť potom, čo svahové procesy zasypali nižšie položené povrchové otvory. Výmena vzduchu sa obmedzila, ťažší studený vzduch sa začal držať v spodných častiach a presakujúca zrážková voda v prechladených priestoroch zamŕzala. Takto vznikol podlahový ľad, ľadové stĺpy, stalaktity i stalagmity, najmä v Kmeťovom dóme.
Rozmery a priestory
Dĺžka zameraných častí jaskyne je podľa Správy slovenských jaskýň 2 445 m s výškovým rozdielom 57 m. Jaskynné priestory v troch vývojových úrovniach pozostávajú z oválnych, riečne modelovaných chodieb so stropnými a bočnými korytami (Čierna galéria, Jazerná chodba, Medvedia chodba) a dómovitých priestorov dotvorených rúcaním a mrazovým zvetrávaním (Štrkový dóm, Veľký dóm, Kmeťov dóm, Belov dóm, Halašov dóm, Dóm trosiek). Od vchodu klesajú do hĺbky 40 až 50 m.
Na viacerých miestach sa zachovala pôvodná sintrová výzdoba – stalaktity, stalagmity, náteky na stenách či podlahové kôry. Jej povrch je sfarbený do siva až čierna od sadzí smolných fakieľ, olejových kahancov a petrolejových lámp, s ktorými sa do jaskyne chodilo až do roku 1924. Aj toto „začiernenie“ je dnes vnímané ako kultúrny odkaz dlhej histórie návštev.
Ľad, ktorý mizne
Názov jaskyne dnes už nevystihuje celkom presne jej stav. Po sérii teplých zím prišla jaskyňa podľa správcu o posledné zvyšky ľadu. Po priaznivej zime sa ľad môže znova objaviť, pravdepodobne však nevydrží celý rok. Ľadovú výzdobu tak často poznáme už len zo starších fotografií. Jaskyňa je tak aj živou ukážkou toho, ako citlivo podzemie reaguje na zmeny klímy: jej ľad závisel od vody z topiaceho sa snehu, ktorá presakovala do premrznutého podzemia koncom zimy a na jar.
