Na konci asfaltovej cesty Roháčskou dolinou, tam, kde sa údolie dvíha do Smutnej doliny, sa medzi smrekmi skrýva drobné Ťatliakovo jazero. Je malé a plytké, no práve tu sa pre mnohých turistov začína alebo končí výlet do Roháčov. Na brehu stojí Ťatliakova chata, nad hladinou sa dvíhajú svahy Rákoňa a Predného Zeleného a za pokojného dňa sa v nej zrkadlia okolité štíty Západných Tatier. Jazero leží v katastri Zuberca na území Tatranského národného parku a vedie k nemu pohodlná cesta, ktorú zvládnu aj rodiny s malými deťmi.
Príroda a charakteristika
Jazero leží vo výške približne 1 370 m n. m. Meria zhruba 70 × 55 metrov, jeho plocha je necelé tri desatiny hektára (asi 0,28 ha) a najhlbšie miesto dosahuje len okolo 1,2 metra – celý objem vody predstavuje približne 1 100 m³. Brehy lemuje ihličnatý les a pri severnom brehu končí asfaltová cesta. Juhozápadne sa nad hladinou zdvíhajú svahy Predného Zeleného, za ktorými sa na vyššom stupni doliny ukrývajú Roháčske plesá, a na severovýchode sa vypína Rákoň.
Zaujímavý je vodný režim jazera. Z východu doň stekajú dva potôčiky zo svahov Rákoňa, no voda z neho neodteká viditeľným potokom – presakuje pod povrchom do potoka, ktorý tečie len asi 30 metrov juhozápadne. Jazero preto v minulosti občas vysychalo. V rokoch 1946 – 1947 ho umelo spevnili a v roku 1973 pribudla hrádza, únik vody pod povrchom sa však úplne zastaviť nepodarilo.
Ťatliakova chata a meno jazera
Jazero aj chata nesú meno Jána Ťatliaka, poprednej osobnosti oravskej turistiky, z ktorého podnetu tu v rokoch 1937 – 1941 vyrástla nová turistická chata. Prvý turistický prístrešok pritom stál pri jazere už od roku 1883. Ťatliakovu chatu v decembri 1944 vypálili nemeckí vojaci a povojnovú dvojposchodovú budovu zničil v máji 1963 požiar po elektrickom skrate. Turisti potom dlhé desaťročia našli pri jazere len bufet v bývalej lyžiarni; obnovená chata opäť privítala hostí v roku 2017. Dnes je dôležitým bodom na trasách do Smutnej doliny a k Roháčskym plesám.
