Žeravé železo, údery kladiva o nákovku a z obyčajnej tyče postupne vyrastá kvet, mandala či zábradlie – v dielni umeleckého kováča Martina Jackuliaka v gemerských Rimavských Zalužanoch sa kov tvaruje rovnako ako pred storočiami, len s okom dnešného výtvarníka. Dielňa nie je múzeum, ale živá prevádzka, kde vznikajú originálne kované diela na mieru.
Remeslo a jeho tradícia
Kováčstvo patrí k najstarším remeslám na Slovensku – jeho základy sa formovali už v halštatskej a laténskej dobe a vrchol ručného spracovania železa dosiahlo v období 10. až 13. storočia. Vidiecki kováči po stáročia vyrábali nástroje, domáce potreby aj stavebné súčasti ako kľučky, petlice a mreže, pričom svoju produkciu prispôsobovali potrebám regiónu – od podkúvania koní cez okovávanie vozových kolies až po výrobu radlíc a iného poľnohospodárskeho náradia. Kováčska vyhňa bývala prirodzeným stredobodom dediny, miestom, kde sa okrem samotnej práce stretávali aj gazdovia a vymieňali si novinky. Od druhej polovice 20. storočia sa z remesla vyčlenilo aj umelecké kováčstvo ako samostatný odbor, zamerané na kované svietniky, sochárske objekty a dekoratívne prvky.
Martin Jackuliak nadväzuje na oba tieto smery – k remeslu ho už v detstve priviedol otec, ktorý vyrába nože a čepele, a sám sa kováčstvu venuje približne 12 rokov. Umelecké kováčstvo vyštudoval na Strednej škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, kde získal aj základy sochárskeho videnia, a praktické skúsenosti zbieral aj v ďalších kováčskych dielňach.
