Na konci cesty, kde sa Slovensko dotýka Poľska, leží v okrese Bardejov rusínska obec Cigeľka. Pod zalesnenými svahmi Busova tu vyviera voda, ktorá chutí ako slaná sóda – Cigeľka, jedna z najsilnejšie mineralizovaných minerálnych vôd v Európe. Prísť sem znamená spomaliť: natočiť si pohár ostrej, zemitej kyselky, pozrieť si drevenú cerkev a nadýchať sa vzduchu z bukových lesov, kde už žiadna tranzitná cesta nevedie.
Príroda a charakteristika
Cigeľská voda je prírodná jódovo-brómová, silne mineralizovaná, alkalická a slaná kyselka. Obsah rozpustených látok dosahuje 21 až 30 gramov na liter, čo je desaťnásobok bežnej stolovej minerálky, a voda je prirodzene sýtená oxidom uhličitým (1,4 až 2,5 g/l). Prevláda sodík (5 až 10 g/l) a hydrogénuhličitany (15 až 22 g/l), výrazný je aj obsah chloridov, draslíka, jódu a brómu. Vďaka tomuto zloženiu sa cigeľská voda tradične používala pri pitných kúrach na liečbu žalúdočných ťažkostí, pálenia záhy a chronických zápalov dýchacích ciest – pije sa však v malých dávkach, nie ako bežný nápoj na uhasenie smädu. Pramene vyvierajú vo flyšovom pásme Karpát, kde sa zrážková voda obohacuje o soli z hlboko uložených hornín.
História a zaujímavosti
Pramene okolo Cigeľky dlho unikali pozornosti – nedostali sa ani do súpisov minerálnych vôd, ktoré v 18. storočí zostavovali Matej Bel a Ján Adam Rayman. Za ich oficiálneho objaviteľa sa považuje lekár Ľudovít Tognio, ktorý v prvej polovici 19. storočia rozšíril správu o „zásadito slanej vode s vysokou mineralizáciou“ po Európe. Voda sa využívala v kúpeľníctve na pitné kúry a v 20. storočí, po vybudovaní plniarne, sa začala plniť do fliaš. Od roku 1979 je názov chránený ako označenie pôvodu. Obec sama je starou rusínskou dedinou s gréckokatolíckym chrámom sv. Kozmu a Damiána z roku 1816.
