Nad strechami Hlohovca sa vypína rozsiahly zámok s francúzskymi terasami, platanovým hájom a najstarším dodnes fungujúcim divadlom na Slovensku priamo v areáli. Jeho história siaha k stredovekému hradu, prvýkrát spomínanému už v roku 1113 v takzvanej zoborskej listine. Dnešnú barokovú podobu mu vtlačil rod Erdődyovcov a od roku 2019 je po náročnej obnove opäť otvorený verejnosti.
História a architektúra
Hlohovský hrad patrí medzi najstaršie doložené sídla na Slovensku. V roku 1275 ho kráľ Ladislav IV. daroval rodu Abovcov a v ďalších storočiach sa v jeho držbe vystriedali Ujlakiovci, Turzovci, Forgáčovci aj Erdődyovci. Rod Erdődyovcov získal panstvo darom v roku 1720 – prvým jeho majiteľom bol Juraj Leopold Erdődy, ktorý hrad začal prestavovať na pohodlné šľachtické sídlo. Najslávnejšie obdobie zažil zámok za jeho vnuka Jozefa Erdődyho na prelome 18. a 19. storočia: Jozef bol nitrianskym županom, dvorným kancelárom cisára Františka II. vo Viedni, nositeľom Rádu zlatého rúna a účastníkom Viedenského kongresu. Práve on nechal v rokoch 1789 až 1824 zveľadiť kaštieľ aj okolitý park, v ktorom vysadil dnešný najväčší platanový háj v strednej Európe, a na počesť návštevy cisára Františka I. v Hlohovci dal v roku 1802 postaviť Empírové divadlo. Jozef Erdődy stál aj za budovaním hlohovského špitálu a Napoleonských kúpeľov v Piešťanoch. Po jeho smrti v roku 1824 bez potomkov prešlo panstvo na bočnú vetvu rodu, ktorá v Hlohovci sídlila až do roku 1945. Po druhej svetovej vojne slúžil zámok najprv ako sovietska vojenská nemocnica, neskôr posádke česko-slovenskej armády a od roku 1951 až do 90. rokov 20. storočia ako výchovný ústav pre mládež, čo sa citeľne podpísalo na jeho stave.
