Dedinka Budiš v Turčianskej kotline má sotva niekoľko sto obyvateľov, no jej meno pozná vďaka červenej etikete celé Slovensko. Kým väčšina kyselky končí v plniarni, jeden vrt pred obcou je voľne prístupný – pri ceste je parkovisko, od neho vedie chodník k výveru a vy si do fliaš natočíte tú istú jemne perlivú vodu, ktorá sa predáva v obchodoch. Rovinatá krajina medzi Veľkou a Malou Fatrou k tomu pridáva ideálne podmienky na výlet na bicykli alebo s kočíkom.
Príroda a charakteristika
Budišská kyselka patrí medzi hydrogénuhličitanovo-síranové, horečnato-vápenaté stredne mineralizované vody s prirodzeným obsahom oxidu uhličitého. Má číru farbu a chuť slabej sírnej kyselky, ktorú spôsobuje nepatrný obsah sírovodíka – pri výveri ju cítiť, po chvíli odstátia zmizne. Voda vyviera z podložia na okraji Turčianskej kotliny, kde sa do nej dostávajú minerály z vápencov a dolomitov okolitých pohorí. Tradične sa odporúča pri tráviacich ťažkostiach a ochoreniach močových ciest, dá sa však piť aj bežne ako stolová voda.
História a zaujímavosti
Podľa miestnej tradície liečivé účinky budišskej vody opísal už v roku 1573 učený mních Mikuláš Budišský, vďaka čomu sa kyselka stala vyhľadávanou v celom Turci. Priemyselné plnenie sa rozvinulo v 20. storočí a väčšina vrtov v obci a okolí dnes slúži plniarni. Verejný výver pred obcou je vrt z roku 1963 s hĺbkou 20 metrov, odvŕtaný na mieste pôvodného prameňa Slatina. Obec Budiš sama je drobnou turčianskou dedinou v okrese Turčianske Teplice, patriacou pod poštu v Dubovom.
