Kde inde na Slovensku sa dá dopoludnia vystúpiť na vrchol opradený povesťami o spiacich rytieroch a popoludní sa okúpať v jazere, ktoré pred stáročiami vybudovali baníci? Okolo Banskej Štiavnice sa rozprestiera Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy, ktorá bola vyhlásená 22. septembra 1979 a chráni najrozsiahlejšie sopečné pohorie na Slovensku a zároveň v celých Západných Karpatoch. S rozlohou približne 77 630 hektárov patrí k najväčším chráneným krajinným oblastiam u nás a spája výnimočnú prírodu so stopami stáročnej banskej histórie.
Príroda a charakteristika
Štiavnické vrchy vznikli intenzívnou sopečnou činnosťou v treťohorách a dodnes v teréne zanechali stopy v podobe strmých kôp, háld aj skalných útvarov. Sopečné procesy vytvorili aj bohaté rudné žily so striebrom a zlatom, vďaka ktorým sa z Banskej Štiavnice stalo jedno z najvýznamnejších banských miest Európy. Najvyšším bodom pohoria je vrch Sitno s výškou 1009 m n. m., opradený viacerými povesťami o rytieroch, ktorí v ňom vraj spia a v čase najväčšej núdze Slovenska sa prebudia. Vrchol je chránený ako národná prírodná rezervácia a nájdete na ňom aj zvyšky Sitnianskeho hradu.
Tajchy – vodné diela banskej éry
Neoddeliteľnou súčasťou krajiny sú aj tzv. tajchy – umelé vodné nádrže, ktoré banícki inžinieri budovali od 16. storočia na pohon banských zariadení. Spolu s privádzacími a odvádzacími jarkami a ďalšími vodohospodárskymi objektmi tvoria jedinečný technický systém. Dodnes sa zachovalo viac ako 20 tajchov a spolu s historickým mestom Banská Štiavnica patria k lokalite svetového dedičstva UNESCO. Dnes sú medzi najobľúbenejšími miestami na letné kúpanie aj turistiku v regióne – známe sú napríklad Počúvadlo, Richňavské jazerá či Veľká Vodárenská.
Pestrá príroda pod holým nebom
Rozmanitosť hornín a mikroklím vytvorila v Štiavnických vrchoch podmienky pre bohatú flóru a faunu, vďaka čomu si oblasť aj napriek storočiam banskej činnosti zachovala výnimočný prírodný charakter. Územie leží na styku dvoch klimatických oblastí, a tak tu vedľa seba rastú teplomilné aj horské druhy – niektoré teplomilné rastliny tu dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia. Na slnečných andezitových skalách sa darí suchomilným druhom, medzi vzácnosti patrí kavyľ či šafran. Lesy pokrývajú asi 65 % územia. Zo živočíchov tu žije rys, mačka divá, v opustených banských dielach zimujú netopiere a na lúkach môžete stretnúť modlivku zelenú, vidlochvosta či roháča obyčajného.
Ako sa tam dostať: trasy a náučné chodníky
Správa CHKO vybudovala sieť náučných chodníkov, ktoré spájajú prírodu s históriou baníctva:
- NCH Sitno – asi 3 km dlhý okruh z Tatárskej lúky cez vrchol Sitna a Sitniansky hrad s výhľadmi do širokého okolia.
- NCH Richňavské jazerá – 4,7 km po brehoch banských vodných nádrží, začína sa na Hornej Roveni.
- NCH Milana Kapustu po žile Terézia – 6,1 km dlhý okruh s prvým zastavením pri Červenej studni, ktorý predstavuje banskú históriu aj prírodné hodnoty.
- NCH Staré mesto – 3 km z Červenej studne na Šobov o počiatkoch osídlenia a baníctve.
- NCH Kysihýbel – 6,2 km o lesníctve a živočíchoch; trasa vedie k Arborétu Kysihýbel s približne 1900 taxónmi drevín.
Praktické informácie
- Vstup: voľný, územie je prístupné celoročne.
- Východisko: Banská Štiavnica, kam sa dostanete autobusom aj vlakom; na Sitno sa najčastejšie vystupuje z Tatárskej lúky alebo od Počúvadlianskeho jazera.
- Parkovanie: v meste čiastočne spoplatnené, pri turistických východiskách býva bezplatné.
- Kúpanie: len v tajchoch, kde je povolené – pravidlá sa pri jednotlivých nádržiach líšia.
- Arborétum Kysihýbel: návštevu treba vopred dohodnúť.
- Správa CHKO: sídli v Banskej Štiavnici na Kammerhofskej ulici.
