Na severovýchodnom okraji historického Podolínca, za niekdajšími mestskými hradbami, sa týči rozľahlý kláštorný komplex so štyrmi nárožnými vežami a dvojvežovým kostolom v strede. Kedysi tu stálo slávne piaristické gymnázium, ktorému sa pre jeho povesť hovorilo „spišský Oxford“. Dnes kláštor patrí rehoľnej kongregácii redemptoristov a popri bohoslužbách žije školami a detským domovom. Pre návštevníka je to miesto, kde sa v jednej budove stretáva barokové umenie, dejiny vzdelanosti aj pohnutá história 20. storočia.
História a zaujímavosti
Zakladaciu listinu kláštora vydal 8. novembra 1642 poľský knieža Stanislav Ľubomirský. Piaristov pozval v čase tridsaťročnej vojny, keď švédske vojská obsadili Moravu. Ešte v novembri 1642 prišlo do Podolínca 18 rehoľníkov a 10. decembra požehnali základný kameň budúcej stavby. Škola sa otvorila 18. júna 1643, najprv v provizórnych priestoroch na hradnom nádvorí. Postupne pribúdali triedy až po rétoriku, filozofiu a teológiu, vyučovalo sa po latinsky a medzi študentmi prevládali Poliaci, no chodili sem aj Slováci, Nemci a Maďari. Medzi absolventmi školy boli napríklad maďarský spisovateľ Gyula Krúdy či slovenský literárny historik Alojz Miškovic. Už v roku 1668 tu žiaci hrali prvé zaznamenané školské divadlo.
Kostol vysvätil v roku 1651 krakovský biskup Peter Gembický a zasvätil ho svätému Stanislavovi, krakovskému biskupovi a mučeníkovi. Po požiari v roku 1669 ho v roku 1671 vysvätili znova. Komplex vyhorel aj v roku 1684, o trinásť rokov neskôr dokončili dve veže kostola vysoké približne 44 metrov a kovaný pozlátený balkón medzi nimi. Kopuly veží dostali pozlátené oplechovanie v roku 1754 a v 60. rokoch 18. storočia kostol získal rokokové prvky. Severovýchodnú nárožnú vežu volajú Rákociho – podľa záznamov sa v nej 11. novembra 1701 zdržal na úteku František II. Rákoci.
Piaristi Podolínec opustili v roku 1919, po 277 rokoch. Redemptoristi tu prvý raz pôsobili v rokoch 1922 – 1927 a natrvalo prišli v roku 1940, keď kláštor kúpili. Na konci druhej svetovej vojny chcela nemecká armáda budovu vyhodiť do vzduchu, no 21. januára 1945 páter F. Chochula vojakov presvedčil, aby ju ušetrili. Najtemnejšia kapitola prišla v noci z 13. na 14. apríla 1950, počas takzvanej barbarskej noci: štátna moc kláštor obsadila a premenila na centralizačný tábor, v ktorom bolo internovaných približne 650 rehoľníkov a kňazov. Tábor zrušili koncom roka 1951, neskôr tu boli internované rehoľné sestry a budovu užívali štátne školy. Redemptoristi sa vrátili 28. januára 1990 a v roku 1993 tu zriadili noviciát.
