Kurucký vodca, ktorého súčasníci prezývali „slovenský kráľ“, sa do rodného mesta vrátil až dve storočia po smrti. K monumentálnemu Novému evanjelickému kostolu v Kežmarku bolo v roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657 – 1705), rodáka z Kežmarku, ktorý sa v 17. storočí postavil na čelo protihabsburského stavovského odboja a stal sa jednou z najvýraznejších postáv uhorských dejín svojej doby.
Kto bol Imrich Thököly
Imrich Thököly sa narodil 25. septembra 1657 v Kežmarku, sídle rodu na Kežmarskom hrade. Študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove a už ako mladík po smrti otca utiekol do Sedmohradska. Od roku 1678 stál na čele protihabsburského povstania uhorských stavov, v roku 1682 sa oženil s Helenou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákocim, a v tom istom roku sa po dobytí Fiľakova stal kniežaťom Horného Uhorska, vazalského štátu Osmanskej ríše. Keďže väčšinu obyvateľstva jeho kniežatstva tvorili Slováci, niektorí súčasníci ho nazývali „kurucký“ či „slovenský kráľ“. Po porážke Osmanov pri Viedni (1683) a následných neúspechoch povstanie postupne zaniklo a Thököly odišiel do exilu v Osmanskej ríši.
Návrat po dvoch storočiach
Thököly zomrel 13. septembra 1705 v tureckom Izmite, kde ho pochovali na arménskom cintoríne. Vo svojom závete si želal byť pochovaný v evanjelickom kostole v Uhorsku alebo Sedmohradsku. Na základe amnestie Františka Jozefa I. pre exulantov spojených s protihabsburským odbojom sa jeho telesné pozostatky mohli v roku 1906 – 201 rokov po smrti – vrátiť do rodného Kežmarku. Mesto si v spore o miesto uloženia presadilo prednosť pred Prešovom, ktorý si Thökölyho tiež nárokoval. V tom istom roku boli do Košíc prevezené aj pozostatky Františka II. Rákociho a jeho matky Heleny Zrínskej, ktoré dnes odpočívajú v Dóme sv. Alžbety.
