Keď idete po diaľnici D1 medzi Trenčínom a Novým Mestom nad Váhom, nedokážete ho prehliadnuť: biele vápencové bralo vysoké približne 70 metrov a na ňom múry a veže hradu, ktorý vraj dával postaviť pre svojho šaša mocný Stibor zo Stiboríc. Hrad Beckov je rekonštruovaná zrúcanina nad mestečkom Beckov na pomedzí bývalej Trenčianskej a Nitrianskej župy, jeden zo strážnych považských hradov. Spomína sa už na prelome 12. a 13. storočia v Anonymovej kronike; najstaršie osídlenie samotného brala siaha podľa archeológov do obdobia okolo prelomu letopočtu. Odmenou za výstup je výhľad na Považské podolie, svahy Bielych a Malých Karpát a na Považský Inovec.
História
Archeologické nálezy preukazujú osídlenie širšieho okolia Beckova už od polovice staršej doby kamennej. Beckovské bralo sa pre svoju strategickú polohu pri obchodnej ceste a brode cez rieku Váh stalo stanovišťom hliadok a počas Veľkej Moravy (9. – 10. storočie n. l.) bolo na ňom vybudované valové zemné opevnenie s drevenou palisádou. V 12. storočí tu postavili kamenný hrad so štvorbokou vežou, ku ktorej neskôr pristavali dvojposchodový palác. V čase rozmachu moci ho ovládal Matúš Čák Trenčiansky.
Najväčší rozkvet zažil hrad v druhej polovici 14. a začiatkom 15. storočia, keď ho vlastnil poľský rod Stiborovcov – v tom čase jeden z najmocnejších rodov Uhorska. Stibor zo Stiboríc, verný prívrženec kráľa Žigmunda Luxemburského a neskorší palatín, urobil z Beckova stredisko svojich rozsiahlych majetkov. Za jeho vlády pristúpili k honosnej gotickej prestavbe – zvýšili hradné veže a postavili horný palác s rytierskou sieňou a kaplnkou, ktorú dal Stibor vybudovať v roku 1410 pôvodne ako samostatný objekt (zachovala sa v nej zmienka o vzácnej Beckovskej/Koryčanskej Madone, dnes nahradenej replikou).
V polovici 16. storočia hrad pre turecké nebezpečenstvo ďalej opevňovali – v dolnom nádvorí postavili delovú vežu a zvýšili obvodové múry. Vtedy ho už vlastnil rod Bánffyovcov, po vymretí ktorého v roku 1646 sa hrad rozdelil medzi viacero nástupcov, ktorí sa oň prestali starostlivo starať. Osudným sa stal požiar z roku 1727, ktorý zničil väčšinu budov – odvtedy je hrad opustený a postupne chátral, kým ho vyhlásenie za Národnú kultúrnu pamiatku v roku 1970 a nasledujúce rekonštrukcie (naposledy v roku 2010) zachránili pred úplným zánikom.
