Na okraji kúpeľného parku pri Váhu stojí mohutná betónová stavba s rovnobežnými stenami a vnútri s červenými akcentmi – Dom umenia Piešťany. Pre milovníkov architektúry je to jedna z najlepšie zachovaných neskoromodernistických budov na Slovensku a národná kultúrna pamiatka, pre ostatných jednoducho miesto, kde sa za daždivého či mrazivého večera dá vypočuť Slovenská filharmónia, pozrieť divadlo, balet alebo priamy prenos opery z newyorskej Metropolitnej opery. Do sály sa zmestí 622 divákov.
Príbeh budovy
História domu sa začala súťažou v roku 1958, v ktorej zvíťazil kolektív Š. Ďurkovič, F. Milučký a V. Ružek. Definitívny projekt dostal o vyše desaťročie neskôr samotný Ferdinand Milučký a stavbu nakoniec neumiestnili do centra mesta, ako sa pôvodne plánovalo, ale na okraj kúpeľného parku nad riekou. Budova vyrástla v rokoch 1974 – 1979 pre Slovenskú filharmóniu, ktorá ju v roku 1980 prevzala ako svoje odlúčené pracovisko. Ide o prvú účelovú divadelnú budovu postavenú na Slovensku po druhej svetovej vojne mimo Bratislavy.
Po roku 1989 sa zriaďovatelia viackrát menili – od samosprávneho kraja cez Národné osvetové centrum až po súbor Lúčnica. Od januára 2023 patrí dom opäť pod Slovenskú filharmóniu. V máji 2022 bol na podnet občianskeho združenia Čierne diery a DOCOMOMO Slovensko zapísaný medzi národné kultúrne pamiatky.
Architektúra, ktorú treba vidieť
Dom umenia patrí k najväčším dielam Ferdinanda Milučkého. Architekt podľa vlastných slov čerpal z podnetov slovenskej historickej a ľudovej architektúry, ktoré pretavil do surového pohľadového betónu, a chcel, aby exteriér a interiér tvorili jeden celok. Typické sú rovnobežné steny a plynulo prechádzajúce priestory. Kritici ho porovnávajú s Finlandia Hall Alvara Aalta v Helsinkách či s Berlínskou filharmóniou Hansa Scharouna, preto sa mu hovorí aj piešťanská Finlandia.
