Na nízkom kužeľovitom kopci nad obcou Podzámčok pri Zvolene stojí torzo dvojposchodovej obytnej budovy s veľkými novovekými oknami – najvýraznejší pozostatok Dobronivského hradu. Gotická zrúcanina je obklopená mohutnými zemnými valmi a hlbokými priekopami, ktoré dodnes prezrádzajú pôvodný rozsah pevnosti. Kopec vo výške približne 447 m n. m. ponúka výhľad na veľkú časť doliny Neresnice. K zrúcanine vedú schody a pri hrade sú lavičky, takže sa hodí aj na pokojnú rodinnú prechádzku.
Strážca Veľkej cesty
Hrad vznikol pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia, po tatárskom vpáde, ako strážny bod na starej obchodnej ceste južne od Zvolena, známej ako Via magna. Cesta viedla od Zvolena na Krupinu. Písomne sa hrad prvýkrát spomína v roku 1306 – kráľ Karol Róbert vtedy odmenil Martina, syna Burgara, za pomoc pri získavaní Zvolena, Ľupče, Plachtinca a Dobronivej. Hrad sa potom stal centrom kráľovského panstva, ktoré k nemu patrilo ešte v 16. storočí.
V 15. storočí bol hrad súčasťou majetkov uhorských kráľovien a v časoch bratríckych bojov ho spravovali spojenci Jána Jiskru. Po rokoch nepokojov dal Ladislav Pohrobok hrad opraviť a prestavať Andrejovi Baumkircherovi, ktorému ho neskôr kráľ Matej Korvín dal do zálohu. Koncom 15. storočia hrad vlastnila kráľovná Beatrix Aragónska a od nej ho získal chorvátsky šľachtic Bernard Frankopan. Jeho kastelán sa zapletal do lúpeží a podpaľačstva, preto bol majetok na začiatku 16. storočia skonfiškovaný a dostal ho zvolenský župan Ján Thurzo. Neskôr hrad patril Štefanovi Verbőczymu, ktorý tu ako kráľovský komisár pobýval počas banských nepokojov.
Od Esterháziovcov k ruine
Už na začiatku 17. storočia bol hrad v takom zlom stave, že správa panstva sa presťahovala do novej budovy v areáli hradu, dokončenej v roku 1609. Krátko nato hrad získal rod Esterháziovcov, ktorý ho držal najdlhšie zo všetkých majiteľov. Opis z roku 1668 ešte uvádza kamenný palác, dve brány, baštu a silné opevnenie. Stavbu poškodzovali aj prírodné pohromy – zemetrasenia a víchrica. Od konca 17. a na začiatku 18. storočia obyvatelia hrad postupne opúšťali a nevyužívaná stavba sa zmenila na ruinu. Esterháziovci ho vlastnili až do začiatku 19. storočia, keď ho odkúpila kráľovská kancelária.
